Krátka história vzduchovky

Pre laika vzduchovka, pre profesionála vzduchová puška.

Slang prenikol aj do tejto sféry vyjadrovania, no to nič nemení na tom, že vzduchovky či vzduchová pištoľ dnes patria medzi najrozšírenejšie druhy.

Vzduchová zbraň pracuje na jednoduchom princípe stlačeného vzduchu či iného plynu, ktorý následne vystrelí strelivo.

Prvým vynálezcom, po ktorom však neostali žiadne exempláre, bol francúzsky výrobca Martin le Bourgeoys. Puška bola zostavená so vzduchovým zásobníkom. Najstaršie exempláre z roku 1649 sú dielom Hansa Khoelera, ktorého zásobník vzduchu mal bankovitý tvar, ktorý sa umiestňoval nad alebo pod zbraň. Pomocou jednoduchej pumpy sa do zásobníka dostal stlačený vzduch. Stlačením spúšte sa vysunula ihla, ktorá otvorila vzduchový ventil, následné krátke vyrazenie prúdu vypudilo guľku.

V tom čase však neexistovala miera, množstvo stlačeného vzduchu malo za následok prasknutie banky.

Medzi najdlhšie používané modely tohto typu patril model Girardoni, ktoré najviac využívala pechota rakúskej armády. Bartholme Girrardoni bol talianskym puškárom, ktorého môžeme považovať za otca „tichých strelcov“.

Hoci sa najskôr zaobera konštrukciou opakovanej zadovky na dvanásť rán, práve tá ho stála ruku. Pri nešťastnom zapaľovaní sa vznietilo všetkých dvanásť nábojov. Odhodlanie ho však neopustilo. Tentokrát však nepoužil zadovku ale vetrovku. Miesto dvoch trubicových zásobníkov použil jeden, na gule. Ponechal tiež podávač, pri nabíjaní sa držala puška ústím nahor, potom sa zatlačilo na podávač, ten sa vysunul k zásobníku, guľka prešla do nábojovej komory a pružina ho zatlačila naspäť. Ak bol strelec skúsený, mohol z nej vystreliť až 15 rán za minútu. Vzduchová nádržka vytvorila pažbu pušky. Nábobka kužeľovitého tvaru bola vyrobená zo železa, zosilnená obalom z kože teľata. Mosadzné púzdro skrývalo spúšťový a podávací mechanizmus a ten bol pripoený k hlavni ráže 13 mm a dĺžku mal 844 mm.

Strelec pri streľbe natiahol kohútom spúšťový mechanizmus a následne stlačil spúšť. Kohút po preklopení dopredu stlačil zdviháčik kuželky ventilu a ten sa otvoril. Vzduch tak mohol vniknúť trubkou v púzdre do hlavne a vystrelil guľku.

Neskôr sa objavil perkusný systém, ktorý používanie vzduchoviek na niekoľko rokov zastavil. Návrat vzduchoviek sa objavil až v 19. storočí, kedy sa systém stlačeného plynu a pružiny zdokonalil. Zásobník so vzduchom už obsahoval pumpu, tvorili celok, po každom výstrele ho bolo potrebné opäť napumpovať. Okolo roku 1860 sa použil naplniteľný zdroj, oxid uhličitý bol vstrekovaný do zásobníka, úloha spúšte bolo uvoľňovanie akumulovanej energie.

Komerčne sa začal využívať až v 40. rokoch 20.storočia. Práve vtedy sa začali používať patróny, ktoré boli oxidom uhličitým plnené. Pri nabíjaní sa prepichli, spúšťou bol ovládaný ventil, ktorý ich obsah zadržal.

Dnes sa väčšina týchto zbraní využíva na športové účely.